Nedožitá 90-ka Miloša Formana: Geniálny filmár malosti a ľudskosti

Prečo ja? Prečo práve ja? Prečo ja musím mať také šťastie? Už niekoľko rokov ma prenasleduje pocit, že si všetko to bláznivé šťastie, všetky tie pocty a ceny nezaslúžim a že na tomto podivnom konte šťastia okrádam iného o jeho podiel.

​Myšlienky, ktoré obsadili hlavu Miloša Formana po tom, ako mu v marci 1985 Steven Spielberg odovzdal Oscara (už druhého v jeho kariére) za film Amadeus a s ktorými sa zveruje v autobiografii Co já vím, až tak nekorešpondujú s vlastnosťami, s akými si najväčšiu hviezdu československej kinematografie spájal svet predovšetkým.

Teda s nesmiernou pracovitosťou, túžbou víťaziť – a tiež užívať si radosti života. Od žien cez jedlo až po cigary. Vnútorný svet režiséra, ktorého rodičia zahynuli v koncentračnom tábore (v ôsmich rokoch prišiel o otca a v jedenástich o mamu) bol však zložitejší, ako by sa na základe jeho šarmu a 40 rokov neutíchajúceho ťahu na bránu mohlo zdať.

Bez schopnosti rozumieť subtílnym hnutiam duše by sa mu však nepodarilo nakrútiť snímky, ktoré dokázali zasiahnuť solar plexus Čechov i Američanov. A popri tom ich rozosmiať.

Vášeň a drina

Psychológovia o tom vedia svoje. Ak vás trauma nezničí, zákonite vás obohatí. Talent Milošovi Formanovi nepochybne prihrali predovšetkým gény, no to, že jeho povestná ľudskosť sa trvalo napájala práve z tohto zdroja, znie ako uveriteľná hypotéza.

Akokoľvek, už ako malý chlapec

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 78% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?