Sedem trpaslíkov z Auschwitzu: Príbeh rodiny liliputánov, ktorá prežila Mengeleho šialené pokusy

Dobrá správa je, že sa im podarilo prežiť koncentračný tábor a dokonca aj prehnaný záujem nacistického doktora. Ich prezývka vznikla z pochopiteľných dôvodov, no príbeh, ktorý sa k nim viaže, siaha ešte ďalej. Ovitzovci pochádzali z Transylvánie, boli liliputánmi so židovským pôvodom, milovali hudbu a žili slobodným životným štýlom. Boli obrovskou rodinou, ktorej však osud neprial a žili v tom najhoršom možnom období, pretože všetkým, čo so sebou prinášali, pútali nesmiernu pozornosť. A to nielen publika, ale aj nemeckých úradníkov, lekárov a vojakov.

Článok bol pôvodne publikovaný v roku 2017

Najväčší trpaslíci

Ovitzovci boli veľká rodina, počnúc 15-mesačným bábätkom až po 58-ročnú pani. Pochádzali z transylvánskej dedinky menom Rozvalea a skutočne boli najväčšou rodinou trpaslíkov histórii. Ich otec splodil 10 detí a siedmi z nich boli trpaslíci. Naozaj nevídaný prípad s úžasnou symbolikou. Perla, ktorá sa narodila v roku 1921, bola najmladšia. V odľahlej časti Rumunska, odkiaľ pochádzali, bolo v 20. storočí ťažké fungovať každodenným životom pokiaľ ste merali necelý meter.

Naprieč históriou boli vždy trpaslíci zabávači, často súčasťou cirkusu, ale Ovitzovci chceli mať svoje vlastné predstavenie. Svoje muzikálové predstavenie pomenovali Liliputský súbor a počas pätnástich rokov mali veľmi úspešnú a prosperujúcu kariéru v strednej Európe. Ich dvojhodinová šou sa skladala z aktuálnych popových hitov, rôznych prechodov a zneliek.

Perla mala vždy v rukách štvorstrunovú gitaru, ktorá vyzerala ako hračka. Jej sestry Rozika a Franziska hrali na maličké husle, Frieda udierala do cimbalu, Micki hral na zmenšené violončelo, no zároveň aj akordeón. Búrlivá Elizabeth mlátila do bicích a spolu vytvárali nádhernú a úsmevnú súhru. Ich najstarší brat Avram bol scenárista, herec a manažér.

Potešili Mengeleho

V momente, kedy prišli nacisti k moci, boli dni Ovitzovcov zrátané. Tak sa to aspoň zdalo. Rasový program s názvom Aktion T-4 euthanasia programme sa snažil odstrániť všetkých ľudí, ktorí mali čo i len patrné fyzické alebo mentálne postihnutie. Ich životy boli považované za zbytočné a zaťažujúce spoločnosť. Ovitzovci sa tak stali cieľom konečného riešenia židovskej otázky.

19. mája 1944 boli zatknutí a prevezení do Auschiwtz-Birkenau, u nás známejší ako koncentračný tábor Osvienčim. No ako sa neskôr ukázalo, práve ich postihnutie bolo to, čo im zachránilo životy. Pri príchode do Osvienčimu, vo viere, že doktora Mengeleho strážcovia Auschwitzu potešia, zobudili ho uprostred noci s oznamom, že Ovitzovci sú v prichádzajúcom vlaku.

Nočná mora každého človeka, ktorý bol čo i len v minimálnom rasovom ohrození, bol práve Mengele. Jeho úlohou bolo skúmať ľudskú genetiku a Dr. Josef Mengele si skutočne nenechal ujsť jediný detail. Viacero doktorov robilo testy a genetické experimenty na väzňoch, no nikto nebol horší a obávanejší ako on. Chcel dokázať fakt, ktorý považoval za pravdivý. A to, že Nemci boli nadradenou rasou a boli viac ako Rómovia, Židia a ostatné etnické skupiny. Veril, že liliputáni sú spolu s ostatnými nevyhovujúcimi skupinami ľudí skazou árijskej rasy.

Mali lepšie podmienky, no boli v Mengeleho rukách

Židovská rodina trpaslíkov sa okamžite stala jeho primárny projektom. Odčlenil ich od všetkých ostatných väzňov a zabezpečil im lepšie podmienky, pretože si ich potreboval „uchovať“. Liliputáni sa veľmi ťažko hľadali, a preto rodina Ovitzovcov dostala lepšie podmienky, chutnejšie jedlo a vlastné posteľné prádlo. Mengele im taktiež zriadil vlastné obytné bunky, aby mohli byť monitorovaní. A nielen to. Mengele preferoval, aby sa obliekali na svoje predstavenia v jeho prítomnosti. Keďže o nich bolo na pomery koncentračného tábora dobre postarané, pre ostatných väzňov bol pohľad na židovských trpaslíkov ako halucinácia.

Počas toho, ako trávili čas v tábore, všetci členovia rodiny museli denne podstupovať krvné testy, odbery kostnej drene, oslepujúce chemické testy, neustále trhanie zubov a vlasov a ďalšie nepríjemné situácie, kedy sa museli napríklad vyzliekať pred publikom. Ešte horšie to mali ženy, ktoré museli podstupovať rôzne gynekologické vyšetrenia a tiež deti, ktoré podstupovali štúdie pohlavných orgánov. Všetci členovia rodiny očakávali to najhoršie. Mysleli si, že ich Mengele zabije, keď dokončí svoje experimenty.

Prežili Osvienčim

Napokon sa ale dožili momentu, kedy bol Osvienčim oslobodený. Stalo sa tak 27. januára 1945, kedy ich červená armáda zobrala pod svoje krídla a odviezla do Sovietskeho zväzu, kde istý čas žili v utečeneckom tábore. Odtiaľ boli neskôr prepustení. Ovitzovci potom 7 mesiacov kráčali do svojej do rodnej dediny. Keď zistili, že ich dom bol vybielený, presťahovali sa do Sighetu a neskôr do Belgicka. V máji 1949 sa presťahovali do Izraelu a usadili sa v Haife, kde znova započali svoje umelecké turné.V roku 1955 odišli do dôchodku a kúpili kinosálu.

V roku 2013 venoval Warwick Davis, herec s rovnakým postihnutím, epizódu zo seriálu Perspectives práve príbehu tejto netradičnej a významnej rodine, kde zachytáva všetky podstatné skutočnosti ich života. Dokonca sa tu objavil aj rozhovor z roku 1999 s poslednou žijúcou členkou tohto netradičného rodinného zoskupenia.

vintag.es, dirkdeklein.com

Note: This article have been indexed to our site. We do not claim legitimacy, ownership or copyright of any of the content above. To see the article at original source Click Here